Psychologické hľadisko

Tiež sa vám niekedy stalo, že ste napríklad čítali knihu a zrazu ste zistili, že vôbec netušíte, o čom bol predchádzajúci odstavec a museli ste začať znovu? Mozog sa prepol na autopilota. Vaša myseľ sa niekam „zatúlala“, alebo ste začali len tak „pozerať do blba“. Túto situáciu zažívame denne všetci. Buď sa naša myseľ „zatúla“ a my začneme premýšľať nad úplne inými úlohami (anglické „mind-wandering“), alebo je naopak naša myseľ „prázdna“ a na nič nemyslíme (anglické „zoning-out“ alebo „spacing-out“). Nie je úplne jednoduché tieto pojmy definovať, a existuje ich k popisu tejto situácie ďaleko viac [1]. Majú ale jedno spoločné: naše myšlienky sa presúvajú od súvisiacej úlohy k úlohe nesúvisiacej [2].

Príčin toho, že človek „pozerá do blba“, môže byť viacero – od fyzickej či psychickej únavy, stresu, syndrómu vyhorenia alebo duševného preťaženia, až po vedomé uvoľnenie alebo obyčajnú nudu. Psychológovia predpokladajú, že ide o prirodzený mechanizmus mozgu, ktorým si telo aj myseľ vytvárajú priestor na oddych, regeneráciu a spracovanie vnútorných podnetov. V takýchto momentoch môže dochádzať k spontánnemu prepnutiu pozornosti smerom dovnútra – teda k stavu, v ktorom sa dočasne odpútavame od vonkajšieho sveta a myšlienkovo „zastavujeme“ [3, 4].

Čo sa deje na nervovej úrovni?

Pokiaľ by sme sa chceli pozrieť hlbšie do mozgu na to, čo sa deje pri „pozeranie do blba“, museli by sme sa zamerať na oblasť označovanú ako pokojná sieť mozgu (DMN, z anglického „default mode network“), ktorá je tvorená niekoľkými mozgovými štruktúrami, ktoré vytvárajú veľkú komunikačnú sieť spájajúcu predovšetkým prednú časť čelového laloku s temenným lalokom [5–7]. Aj keď by sme si mohli myslieť, že pri „pozeranie do blba“ je náš mozog vlastne v pokoji, nie je tomu tak. Mozog nikdy nie je úplne nečinný a práve DMN je aktivovaná, keď sa myseľ „zatúla“ a nie je zamestnaná žiadnymi konkrétnymi úlohami.

Zároveň dochádza k zníženiu aktivity senzorických oblastí mozgu, ktoré vnímajú podnety z okolia [7], čím je potvrdené prenesenie sa do vlastných myšlienok.

Aj keď sa môže zdať, že „pozeranie do blba“ je len pasívne ničnerobenie, psychologický výskum naznačuje, že takéto chvíle môžu byť pre mozog užitočné. Počas stavov, keď nie sme aktívne sústredení – napríklad pri relaxačných alebo rutinných činnostiach ako je sprchovanie, prechádzka či pokojné sedenie – sa aktivuje práve táto predvolená sieť mozgu, ktorá podporuje voľné asociácie, introspektívne (sebapozorovacie) myslenie a spracovanie zážitkov.

Vďaka tomu sa v takýchto chvíľach môžu objavovať nové nápady, riešenia problémov či tvorivé impulzy – jednoducho preto, že mozog nie je zahltený vonkajšími podnetmi a môže „pracovať v pozadí“. Aj preto vzniká mnoho prelomových myšlienok práve v momentoch, keď len tak „koukáme do blba“.

Pro Zeptej se vědce odpovídala Dorota